Tento príbeh je len fikcia, ale možno sa deje práve teraz. Vo vedlajšom byte, dome, izbe... Možno na vašej ulici, alebo vo vašom meste, štáte, na našej planéte... Niekto dnes trpí násilím, niekomu dnes ubližujú. Ľudia tým, že nič nekonajú, že majú zavreté oči a otočenú tvár iným smerom, tolerujú neprávosť.
My sme suseda, ktorá tvrdí, že TO nie je jej problém. Pretože sa to netýka jej samej a ani jej rodiny. Nech to rieši niekto iný mňa to nezaujíma a ak ma to zaujíma aj tak to nezmením...Si si istý? Veď keby každý rozmýšlal týmto spôsobom nikto by nikomu nikdy nepomohol.
Ale štastie, že sú tu aj tí druhí susedia, ktorí majú oči otvorené, pomocnú ruku nastavenú a srdce, ktoré dokáže cítiť s trpiacim. Určite by sa veľa podobných príbehov skončilo inak keby sme konali...
Tolerancia je slovo, ktoré sa v dnešnej spoločnosti na nás valí zo všetkých strán. Už sme počuli o tom, že máme tolerovať iné etnické skupiny, postihnutých ľudí, ľudí inej orientácie, iného názoru, vierovyznania... Máme byť tolerantní, to je hádam vec, s ktorou súhlasíme všetci. Je to základ medziľudských vzťahov, ale v jednom dôležitom bode, by sme tolerantní byť nemali. A tým je tolerancia násilia. Ak násilie budeme tolerovať, tak na tomto svete bude utrpenie, krivda, zloba a všetky podobné veci, ktorými človek trpí. Skúsme nabrať odvahu, vykročiť tým správnym smerom s heslom: NETOLERUJEM NÁSILIE! Nevieš kedy budeš potrebovať pomoc ty, tak ju skús poskytnúť ostatným...
NEtolerujeme násilie?
Zabuchla dvere na svojej malej izbe, schúlila sa do kúta a tíško, usedavo plakala. Chcela ísť zavolať tetu susedu, ale vedela, že tá ju pošle opäť preč s vysvetlením, že TO nie je jej problém. Počula krik, buchot, zúfalé výkriky matky, nepríčetný hlas otca, ale neodvážila sa ani pohnúť. Len plakala a plakala a plakala... Ako dlho bola v stave nevnímania nevie, len to si pamätá, že zrazu bolo ticho. Ticho, ktoré jej vyrazilo dych, ktoré ju omráčilo a dalo nádej, že je koniec. Ešte nejaký čas trvalo, kým dokázala nájsť silu postaviť sa na vlastné nohy. Malou, roztrasenou rúčkou opatrne otvorila dvere a tichým hláskom volala meno človeka, ktorého najviac miluje. Po byte sa rozliehalo iba mučiace ticho. Kráčala do kuchyne a keď uvidela mamu ležiacu na podlahe s popolavým výrazom v tvári, strach jej podlomil kolená...
